Vojak v zákope
30.01.2022
V zákope si vojak sedí,
do diaľky sa díva.
Od ostatných strach len dedí,
o domove sníva.
Pred ním nič a zákop opäť,
sem-tam nejaké mŕtvoly,
to, kde dedo žil, je tu opäť,
niekto hore to opäť tvorí.
Prečo je tu? Čo tu robí?
Prečo tu má drieť?
V mysli za významom snorí.
Pre nič musí umrieť.
Možno prežije,ale aká šanca,
že sa to tak stane?
„Budeš hrdina!“ - to je pasca,
čo dnes stále klame.
Vo vrecku sa fotka krčí.
Priateľka sa smutne díva.
Už dlho s ňou nebol a čas frčí.
O jej objatí sníva.
No čo na plat, keď sedí tu?
Je rád, že zase nebeží,
nezabíja a vie, že tu
teraz mŕtvy neleží.
V diaľke zákop a tam forma
taká odliata jak on je.
Skoro bratia, len uniforma
od zrkadla ich smeruje.
Majú sa zabiť. Prečo asi?
Prečo to tak je?
Niekto prikázal a ich vlasy
hrôzou sú celé biele.
Hrôza hrozná, no čakanie
na útok ich ubíja.
Je to ľahšie, jak makanie,
keď pri ňom sa zabíja.
Jedno slnko, dva tábory.
Jedna zem a dva národy.
Jedno miesto a tí istí
vraždia sa, no sú čistí,
lebo oni za to nemôžu.
Je to vojak? A či ovca?
Vravel predtým, že nikam nejde.
Zrazu má v očiach inštinkt lovca.
Zabíja, či za smrťou speje?
To vie len ona…
Poslúcha, aj keď je mu to proti srsti.
Mestá na prach obracia.
Akoby tú zver mal ktosi v hrsti
a človečinu v ňom vyvracia.
Teraz ničí, po mieri stavia.
Či sa ho len dožije?
Čo keď ľudstvo skončí, ako vravia,
a nikto to neprežije?
Čo keď tam zbytočne sedí
a lásku doma nehýčka?
Omnoho lepšie, ako bledý
na koniec si len vyčkať.
A tak domov! Žiadne boje!
Radšej v mieri si žime!
V pokoji a láske žiť, to je moje,
a nie v pekelnom režime!
Nechcem skončiť jak ten vojak!
