Ako som už spomínala, podarilo sa mi rýchlo zaspať...

Spánok v tú noc pripomínal skôr stav bezvedomia. Žiadne sny, žiadne obrazy, žiaden zvuk, žiaden cit, skrátka nič. V takomto stave je človek, keď je mŕtvy? Viem, je to skôr nemiestna, ba až sprostá otázka. Hovoriť o takýchto veciach, a zvlášť vtedy, keď tu vysvetľujem, čo sa môjmu otcovi stalo.
Zo stavu absolútneho bezvedomia ma dostali uši, ktoré začuli známy mužský hlas. Mozog ho sprvu neprijímal, keďže sa tváril ako vypnutý. Nové vzruchy v ušiach ho prinútili opäť sa uviesť do chodu. Už aj on zachytil tento hlas. Ihneď podal rozkaz celému telu, aby sa prebudilo. S postupným budením, neriadeným mnou, ale mojim mozgom, uvádzala som sa do stavu prebudenia. A už som dokonca začala rozoznávať, čo ten hlas hovoril. Bolo to moje meno. Erika, Erika.... Stále len Erika. Nič iné.
Viečka sa ako dva kryty odsunuli nahor. Rozospaté oči sa zahľadeli do tmy. Nevideli nič iné, len tmu. To je predsa logické, vidieť tmu v noci. No nie? Hlas sa neozval. Tak predsa to bol dáky sen? Azda môj mozog zle spracoval vnemy zo sna? Je to vôbec možné? V mojom prípade je to vždy s najvyššou pravdepodobnosťou.
"Erika..." ozval sa znova ten hlas. Poznala som ho ihneď. Bol predsa otcov! Ale...
"Tu som!" povedal.
Pomalým pohybom mi smerovala hlava doprava. Asi sa mi to len snívalo, alebo čo... Asi to bolo blúznenie... Načisto som sa v ten moment zbláznila...
"Ahoj!" pozdravil ma otec. Sedel na pravom kraji postele, dosť blízko pri mne. Bol oblečený v čiernych nohaviciach a bielej košeli. Tie mal na sebe v deň, keď sa naposledy vydal do práce. Usmieval sa na mňa...

Kniha dostupná tu:

https://www.ibux.sk/index.php?bk=297229&autor=142636

https://www.rajknih.sk/index.php?bk=297229&id_secat=2