Blížili sme sa k múzeu...

Napravo od nás pomaly tiekol Dunaj, naľavo stál za lavičkami a pár stromami pomník sovietskeho vojaka so samopalom, držiaceho svojho raneného druha. Jakub si všimol, že môj pohľad smeroval práve tam. Určite sa v jeho hlave rozžiarilo, pretože už presne vedel, o čom má rozprávať. Druhá svetová vojna ako téma je parketou mnohých ľudí, a on, ako asi každý správny historik, sa jej tiež venoval. Tak potom ja asi nebudem správna historička. A ktovie, či sa mi vôbec podarí tomuto odboru riadne venovať.
"Pekný pomník, čo?" opýtal sa a mne bolo jasné, že predsa len začne jeho prednáška o zmysle tohto pomníka. Chcela som ho zadržať, ale bolo by to márne. Nech sa teda chlapec vyrozpráva.
"...a vieš si vôbec predstaviť, čo sa tu muselo diať počas oslobodzovania Bratislavy?" zachytili niečo moje uši, ktoré sa akoby automaticky zatvárali pred jeho rečnením. Ja viem, že je to neslušné a iný správny historik by si ho vypočul, prinajlepšom sa s ním pustil do diskusie, ale ako som už raz povedala: Som ja správna historička?
Na druhej strane, ktovie, ako to tu vtedy vyzeralo? Nebolo to asi bohvie čo. Prešla som ku koncu chodníka, oprela sa o zábranu a sledovala tečúci Dunaj. Jakub stále niečo rečnil, dívajúc sa chvíľu na mňa a tiež chvíľu na Dunaj. Rukami ukazoval rôzne miesta, asi tam došlo k výbuchom bômb alebo k niečomu takému.
Vtom sa vedľa mňa zjavil nemecký vojak. Najprv som si myslela, že zle vidím, no potom som si spomenula na predchádzajúce myšlienky. No nazdar... Začínam mať taký zlý pocit, že za chvíľu tu začne ďalší pohľad do histórie, no tentoraz to nebude nič pekné. Žiadna hudba, ale peklo. Peklo vojny. Ešte raz pohľad naňho. Aj laikovi bolo jasné, že je to vojak Wehrmachtu. Cez niekoľko dier na jeho hrudi sa dalo pozerať na obraz mesta za ním. Veľmi rýchlo mi došlo, že keďže je to duch, tak je mŕtvy. Logická súvaha teda... Chcela som tým ale povedať, že si ľahko môžem domyslieť, ako zomrel. Možno ho skosila dávka zo samopalu, možno z guľometu... To by vedel povedať Jakub. Ten ho ale nevidí.
Od pamätníka prichádzal ďalší muž. Ten mal na sebe poľnú uniformu vojaka Červenej armády. Aj dáke vyznamenanie sa mu lesklo na hrudi. Bol mladý asi tak ako ja. V oboch rukách držal samopal, no ľavá ruka akoby neexistovala. Ten samopal tak vyzeral, že ho drží čiasi nadprirodzená sila. Jeho ľavá noha existovala len po koleno. Ďalej nič.
Čakala som, že budú po sebe strieľať. No obaja prišli k sebe a podali si ruky. Je to tak. Boli to obyčajní ľudia, ktorí za tú vojnu, v ktorej padli, nemohli. Potom sa objali. Nevídaný to pohľad. Napokon sa obaja pozreli na mňa.
"Frojlajn, naozaj chcete vidieť, ako tu vtedy vyzeralo? Nebude to pekný pohľad..." hovoril mi nemecký vojak prostredníctvom myšlienok.
"Má pravdu, devuška. Toto rozhodne nie je pre také krásne oči..." pridal sa červenoarmejec.
"Ničoho sa nebojím! Ukážte mi, ako to tu vyzeralo!" rozkázala som ako správny generál.
Vojaci sa na seba pozreli a povzdychli si.
"Ako chceš..." povedal červenoarmejec.
Vtom sa obaja pustili do bojového pokriku a zmizli. Pokrik dvoch sa zmenil na pokrik stoviek mužov. K tomu sa postupne začali pridávať zvuky vrtuľových lietadiel, tankov, no hlavne výbuchov a tisícok výstrelov. Spočiatku to bolo ešte v poriadku. Zvuk bol len taký silný ako vo filme v televízore. No zrazu sa všetko zmenilo. Obloha potemnela. Nie z oblakov, ale z čierneho dymu, tiahnuceho sa snáď z každého centimetra zeme. Vtom preletel okolo mňa nemecký vojak so samopalom v ruke. Bežal k Novému mostu. A ďalší. Odrazu ich všade boli desiatky. Niektorí z ničoho nič padli na zem a už nevstali. K tomu sa pridali ďalšie a ďalšie výbuchy. Zmocnila sa ma panika. Je jedno, že to prebehlo už pred toľkými desiatkami rokov. Vyzeralo to ako skutočné. To bolo skutočné! Je to naozaj... Už ani neviem, čo hovorím. Chcem ísť odtiaľto preč! Chcem sa ísť schovať! A to mi bolo jasné, že ukážka ešte ani len poriadne nezačala...
Aj keď moje vedomie vie, že sa mi nič nestane, tie guľky, čo leteli okolo a cezo mňa zo všetkých strán, vyzerali až príliš skutočne. Chcela som sa pozrieť na Jakuba, no ten zmizol. Nikde nebol! A všetci okoloidúci zmizli! Zmizli aj autá z ulice. Na miestach domov, ktoré dnes stoja na svojich miestach, sa mi naskytli obrysy starých domov a ich poškodení. Všade okolo ležali mŕtve alebo roztrhané telá.
Naskytol sa mi pohľad na obrovské trosky Starého mosta, ktorý nemecké jednotky tesne pred oslobodením v apríli 1945 vyhodili do vzduchu. Ležali zabodnuté v Dunaji a niektoré z nich akoby prepichovali "nový" Starý most. Od Petržalky zneli pravidelne výstrely z diel. Na tie miesta strieľali z diel malé lode, idúce proti prúdu rieky. Neďaleko mňa dopadla bomba, zhodená zo sovietskeho jednomotorového lietadla. Bol to len okamih. Tesne pred dopadom som ešte zbadala, ako ho naháňala nemecká stíhačka. Imaginárne kusiská zeme sa zdvihli nejakou silou do vzduchu a dopadali až ku mne. Ten výbuch ma čiastočne ohlušil a oslepil. Ublížil by mi naozaj, ak nič z ukážky nemalo byť skutočné? Sotva som začala trochu vidieť, zbadala som skupinu sovietskych vojakov, ako skrčení bežia proti mne. Kričali ako zmyslu zbavení a rútili sa do útoku. V sekunde polovicu z nich skosila guľometná paľba od nemeckých vojakov, ktorí pred chvíľou prebehli okolo mňa a zaľahli pod neďaleké trosky aj s guľometom. Tí, čo tú paľbu prežili, zaľahli alebo bežali sa schovať.
Po ceste od univerzity prišiel sovietsky tank. Vystrelil pred seba a chcel sa posunúť ďalej, no explodoval a začal horieť. Bola to ďalšia ohlušujúca explózia. Nikto z neho nestihol vyliezť. Krátko po výbuchu sa ako blesk z neba zjavil asi desaťročný chlapec. Bol celý špinavý, no celý. Asi mal hnedé vlasy, ťažko povedať, lebo aj tie mal špinavé. Tvár začiernená od toho besniaceho neporiadku, chlapčenské šaty dotrhané a zablatené. Z blízkej kopy trosiek sa vynoril a bežal popri vchode do múzea smerom cez cestu, kde stál ten horiaci tank. Tam sa zastavil, pretože niekto po ňom strieľal! Prečo to robili?! Veď je to obyčajný chlapec!
"Nestrieľajte! Nestrieľajte!" kričím z plného hrdla.
Guľky okolo neho stále lietali, no jemu sa podarilo prebehnúť do najbližšej budovy, do bezpečia.
Zrazu v diaľke som pred sebou uvidela známu tvár. To bol predsa ten nemecký vojak, ktorý sa mi zjavil na začiatku. Bežal ku mne. Odrazu z inej strany zaznela dávka zo samopalu. Po pár
krokoch ten nemecký vojak zastal a zmeravel. Potom padol na chrbát a už sa nepohol. Vydesene som sa pozrela vedľa seba. Zastrelil ho ten červenoarmejec, ktorý sa mi tiež na začiatku objavil. Ležal na zemi. Po výstreloch vstal a chcel bežať ďalej. Ani on, ani ja sme si sprvu nevšimli nemecký tank, blížiaci sa sem od Nového mosta. Až po výstrele z jeho kanónu sme ho obaja zbadali. Bola to len sekunda. A po nej prišla tma... Ešte krátky záblesk z toho pekla. Videla som, ako sa nado mnou skláňa postava. Spočiatku som ju nepoznala, až potom som si uvedomila, že tá košeľa mi je nejako povedomá. Bol to môj otec. Triasol so mnou...

Úryvok z knihy Pod krídlami zmeny

Pozn.: Spomínaný pomník je Pomník bulharských partizánov so súsoším, vytvorený v roku 1949 akad. soch. Františkom Davidom. Stojí na Vajanského nábreží pred budovou Slovenského národného múzea.