INTERREGNUM - krvavý úryvok
Odvtedy už neprehodili ani slovo. Vďaka dažďu, spôsobujúcom rýchlejšie presuny, sa im podarilo veľmi rýchlo dostať sa na Forum a odtiaľ k Mamertínskemu väzeniu.
Keď sa k budove dostali, spozorneli. Brána bola otvorená. Nikto tam nestál. Rýchlo vbehli dnu. Tam zbadali starého známeho stotníka, kričiaceho na nastúpených vojakov na nádvorí. Riadne z ich uniforiem tiekla voda. Na tom daždi stáli už pekne dlho.
"... a dám vás všetkých popraviť! Mne je už všetko jedno! Svoje tresty budete plniť od dnešného večera! Rozchod!"
Vtom zbadal dvoch vyšetrovateľov, nechápajúco pozorujúcich celú scénu. Vojaci medzitým pomaly odchádzali do kasární. Zostalo tu len pár vojakov na stráž. Aj tí sa radšej poskrývali pred dažďom. Asi sa domnievali, že väzňom sa za takého hrozného počasia nebude chcieť utiecť. Bránu medzitým zavreli dvaja strážnici. Aj tí sa postavili zvnútra väzenia. Keby sem niekto prišiel, nech zabúcha!
"Som rád, že ste prišli! Poďte hneď za mnou!"
Obidvaja sa vydali za veliteľom väznice. Ten ich rýchlymi krokmi viedol cez už dobre známe prostredie podzemia k dverám mučiarne. Podzemie bolo tento krát dobre osvetlené fakľami a vyvetrané. Hotová radosť tu byť zavretý!
Veliteľ prišiel ku dverám a odomkol ich. Prv než ich otvoril, otočil sa na tých dvoch.
"Viem, že ste videli už hocičo, ale toto by nikto nevydržal. Len to som chcel."
"Tak už to otvor!" súril ho Melinus.
Veliteľ otvoril pomaly dvere. Všetkým sa do nosa dostal silný pach krvi. Boli prekvapení, ale zvyknutí. Potom konečne uvideli to krvavé peklo.
"Pri všetkých bohoch!" zvolal Galicus.
Na rôznych častiach mučiarne ležali na podlahe mŕtvi vojaci. Okolo nich bola krv. A nielen okolo nich. Bola všade. Na mučidlách ležali mŕtvi previnilci. Krv im pomaly tiekla z rán.
Veliteľ bol prekvapený, keď zbadal ich neotrasiteľnosť. Teraz si uvedomil ,aké hrozné útrapy museli oni prežiť. Medzitým sa Galicus snažil spočítať mŕtvych.
"Pätnásť! Pätnásť vojakov! Chápete to? Sedím si tak vo svojej pracovni a študujem listiny môjho predchodcu. Zrazu som započul krik a rinčanie zbraní. Rýchlo zoberiem svoj meč a vybehnem von. Stráže stáli pokojne na svojich miestach. Pýtam sa ich, čo sa deje. Jeden z nich mi len sucho odvetil, že mučia ich kamarátov. Keď však z podzemia vybehla von šestica neznámych vojakov so zahalenými tvárami a krvavými mečmi, každý pochopil, že tie zvuky už neboli mučením. Rýchlo sme zbehli na nádvorie. Neznámi však veľmi rýchlo zmizli. Než som stihol zmobilizovať prenasledovanie, boli už preč. Potom sme konečne zbehli do mučiarne. Toto sme našli."
"Vyzerá to na prácu profesionálov," zahlásil Melinus.
"Tak to mi je tiež jasné! Museli byť perfektne vycvičení, zohraní a majúci presný plán."
"Ten je jasný. Potrebovali sa zbaviť svedkov," povedal Galicus.
"Pred ničím sa nezastavia. Teraz začínam mať zlé podozrenie, kam to všetko vedie. Kto môže robiť takéto operácie bez toho, aby si ich niekto všimol?"
"Všimol? Veď tú máme pätnásť mŕtvych! To už sa nedá nevšimnúť!" zvolal Galicus.
"Aj ja začínam mať takéto podozrenie. Je to ako lavína namierená proti nám."
"Melinus, chceš povedať, že sa nás cisár snaží zničiť?" spýtal sa neveriacky Galicus.
