Komnata markízy de Pompadour, rok 1750 (úryvok z historickej drámy MADAME)

21. výstup
(Jeanne)

Jeanne sedí za stolom a smutne číta listy. Za ňou je pohovka a za ňou posteľ. Vedľa Jeanne
stojí kľačadlo, pred ktorým je veľký kríž.
JEANNE (smutne):       Všetci ma len urážajú. Všetci ma preklínajú. Smrťou sa mi dokonca
                                     vyhrážajú. (krikom) Naničhodníci jedni!                                                         Jeanne prudko vstane a zúrivo zhodí všetky listy zo stola. Potom sa bolestivo schytí za brucho
a bolestivo sa usadí na pohovku.
JEANNE:                       Prečo ma všetci nenávidia za lásku? Je láska zakázaná?
Pozrie sa zbožne sa strop.
JEANNE:                       Bože! Sám si stvoril lásku! Prečo sú potom na svete
                                      ľudia, ktorí mi ju závidia? (silnejšie) Milujem kráľa! No a čo! Kvôli
                                      nemu som sa rozviedla s mojim milovaným Charlesom. No a čo? Ten
                                      neznaboh si teraz behá po svojich zámkoch a naháňa mladé šľachtičné.
                                      Ale to by nikdy nedosiahol bezo mňa! Počúvaš ma vôbec?
Jeanne bolestivo vstane z pohovky.
JEANNE:                       Pozri sa na tie listy! Vidíš ich? Poznám všetky písma! Všetko je to od
                                      tých zbohatlíkov nechutných!
Pozrie sa na listy na zemi. Zrazu jeden konkrétny zbadá a vrhne sa naňho.
JEANNE:                        Nie! Tento nepoznám! Písmo škaredé a neuhladené, na každom
                                       druhom slove chyba. (krikom) Už aj sprostí mešťania sa mi vyhrážajú!
                                       Čo tí môžu vedieť o láske? (bolestivo) Len behajú ako splašené kone,                                        lovia peniaze ako hladní vlci ovečky a myslia si, akí sú páni.                                        (zvýraznene) Lenže oni nemajú titul!
Jeanne sa ešte silnejšie chytí za brucho a s ťažkosťami si sadne na pohovku.                           JEANNE (bolestivo):       To nie je lekár, to je kat! Aj obyčajná babka korenárka by vyriešila ten
                                        problém s nejakými bylinkami. A on? Hneď musí operovať!                                         Toľkokrát som to už zažila, vždy mi niečo hovorilo, aby som si                                         vyhľadala niekoho iného a oni sem aj tak pošlú toho mäsiara!                                         Ak ma prestane bolieť brucho a budem v poriadku, zariadim, aby ho                                         poslali do vyhnanstva. Určite mi bude mnoho tých namyslených                                          paničiek, čo by mi najradšej dýku do srdca vrazili, ruky bozkávať!
Pozrie sa na strop.                                                                                                      JEANNE:                         A ty, Bože, prečo ma nezbavíš toho bolestného utrpenia? (smutne)
                                        Nebodaj aj ty už nestojíš proti mne? (krikom) Tebe nestačí, že som sa
                                        postarala o celú svoju rodinu? (pokojne) Asi nie. (krikom) Ty už si ako
                                        oni! Tiež už len počúvaš na drahý luxus zlatých vyfintených kostolov!