Na deň narodenia Syna boha najvyššieho mrazivý, ale zato Slnkom zaliaty, deň nastal...
I po západe slnka zhromaždili kniežatá svojich verných z celého územia svojho na popud Ota, zástupcu Olega a veľkňaza jeho kmeňa, a Kolomana, zástupcu Bernarda a veľkňaza jeho kmeňa. Prišli teda obyvatelia a doniesli si trocha potravy, ako im veľkňazi nakázali. Potom sa pred dav na nádvorie Koloman s Otom postavili.
"Bratia a sestry! Dnes je významný deň pre našu vieru! Dnes o polnoci sa Syn boží narodí! Radujme sa! " zvolal Koloman.
Obyvateľstvo a kniežatá sa najprv preľakli slov, ktoré im Koloman povedal. Po všetkých rokoch od Veľkého zatratenia sveta a tom utrpení zabudli, že takýto sviatok existuje. "Preto usaďme sa na tomto nádvorí a spoločnou večerou oslávime tento veľký sviatok. Potom, o polnoci, spoločnými obradmi príchod Syna božieho na svet si pripomenieme," riekol Oto.
Preto usadilo sa spoločne obyvateľstvo tam, kde sa v snehu dalo. K nim sa aj kniežatá a ich zosobášené deti pridali. Mnoho ohňov založili, aby sa ohriali. Spoločne pojedli, no veľké šomranie nastalo. Zima bola príliš silná a navyše aj fúkať začalo. Ohne sa ťažko udržiavali. Aj napriek prítomnosti kniežat šomrali ľudia aj bojovníci a do útrob príbytkov, vozov alebo v rámci možností drevom opravených a ohniskami posiatych miestností hradu.
Ľud sa pobrať do tepla príbytkov vydať chcel, no veľkňazi ich zarazili spevom piesne volanej Tichá noc v nápeve mužského spevokolu. Kniežatá sa k nim hneď pridali. Potom so spevom pomohli aj bojovníci. Keď ľud začul tóny a slová piesne, ktorú už tak dlho nepočul, na najkrajšie obdobie v roku, na sviatok, veľmi pošpinený pozlátkou bývalej civilizácie, no duchom stále ten istý, na takzvané Vianoce všetci spomenuli si. A postupne pridávali sa k spevom ostatných, aj keď pieseň ešte raz od začiatku spievaná bola. Objavila sa v radoch ľudí ľudskosť so slzami. Mnohí sa rozplakali a svojich blízkych objali. Vtom sa zázrak na nebi udial. Mnohí to za zázrak boha najvyššieho, aby ľudu ukázal, že stále je na svete prítomný, považovali a horlivo jeho na kolená padali. Obloha sa za riekou Moravou, v diaľkach na červeno prudko zafarbila. Aj Mudrc Najvyšší a ja tento úkaz za zázrak považujeme.
Po dospievaní piesne takmer všetci plakali. Aj veľkňazom slza po líci stiekla. Uvedomili si, ako nemúdro k ľudu zhromaždenému pristúpili. Zistili, že najprv duchovnú osvetu medzi ľudom, aby si na všetky sviatky a učenia viery spomenul, ako vierozvestcovia šírili. Budú tak musieť konať z vlastného presvedčenia, pretože najvyšší boží štátnik na tomto svete a sprostredkovateľ medzi nebom a svetom, pápež, žiadne posolstvo a ani vyslancov nevyslal. Nastala otázka, či ešte on a riadenie veriacej spoločnosti existujú. Preto sa rozhodli, že znovu šírenie viery ako svoju povinnosť si uložia.
Po obradoch, na ktorých ľudstvo, znova objavujúce svoju vieru, zostalo a svorne sa modlitby svojich veľkňazov odriekať znova učilo, predvolali si kniežatá do sídla oboch veľkňazov, ale až keď všetko obyvateľstvo pod dozorom pár bojovníkov do príbytkov sa vrátilo. Keď pred tvár kniežat v sídle prišli, zobrali ich kniežatá na vrchol hradu, aby sa s nimi vo vetre a snehu porozprávali.
I neskrývali kniežatá rozhorčenie nad počinom svojich veľkňazov. Vyčítali im toto stretnutie, akoby sa činom hrozným previnili.
Ako prvý prehovoril Oleg: "Vypočujte si slová a nad nimi sa zamyslite! Azda sa nehanbíte? Ľudí ste sem do toho hrozného nečasu nahnali, i príbytky napospas všetkému nechali a ešte ich tu takýmito činnosťami strašíte? Chcete ich opäť do okov cirkvi, ktorá ich takú dlhú dobu komandovala, opäť nahnať?"
Na to sa pridal Bernard, rukou na snehom zakryté diaľky ukazujúc: "Pozrite sa do tých diaľok! Vidíte azda šťastnú krajinu? Ja vidím len smútok, strach, biedu a zdesenie. A vy sa tu rečami o bohu, ktorý nás namiesto ochrany pred absolútnou skazou do nej priamo nahnal? Čo nevidíte, čo učinil? Zapudil nás! Ako dáke ovce inému pastierovi ich zapredal! Azda by toto správny pastier vykonal? A teraz, namiesto toho, aby nám pomohol, na nás ešte väčšie pohromy posiela! V takéhoto boha chcete veriť? My sme ho už dávno zapudili a chceme, aby ste ho zapudili aj vy!"
Na to mocným hlasom prehovoril veľkňaz Oto: " Vy ste zapudili boha? Toho, ktorý nad vami bdie od momentu, kedy ste po prvé oči otvorili? Toho, ktorý pri vás stál, keď táto pohroma nastala? Toho,ktorý nad nami ochrannú ruku držal, keď sme cez tú zúboženú a nepriateľskú krajinu prechádzali? Toho boha chcete od seba odvrhnúť? To, čo vykonal, bol trest svetu za všetky hriechy, ktoré sa od smrti Syna jeho najvyššieho nahromadili! Azda ste si mysleli, že kalich sa bude navždy napĺňať? Pokrytci ste a farizeji! K jemu, najvyššiemu, sa modlíte, keď niečo potrebujete, no keď vám pomôže, ani sa mu nepoďakujete! Jeho chcete zavrhnúť, keď vás stále ochraňoval?"
Na to tiež mocným hlasom prehovoril veľkňaz Koloman: "Ak zavrhnete boha najvyššieho, len prekliatie a ešte väčšie utrpenie na svoj nový ľud uvrhnete! Azda chcete tým úbožiakom, ktorí konečne svetlo v tejto smrteľnej tme našli, toto svetlo opäť zhasnúť a do temnoty uvrhnúť? Ak v nadprirodzeného, ktorý vás ochraňuje, neveríte, nie ste hodní ani vy byť nadprirodzenými medzi ostatnými ľuďmi!"
Oleg z Bernardom sa ešte viac rozhnevali a v tom momente by najradšej veľkňazov z hradu do priekopy vyhodili, no radšej zišli do svojich komnát a svojim ženám sa venovali.
Tým sa začal veľký spor medzi kniežatami a veľkňazmi. Kniežatá boha znenávideli, no veľkňazi slovo o ňom medzi ľudom šíriť začali. Dokonca aj obrady viackrát aj v meste usporiadali. Ľud, rozradostený slovami o bohu, ktorý nádej medzi ostatných rozsieva, si uvedomil, že kniežatá boha nechcú prijať, a preto začali šomrať. Začali sa aj názory, či bol dobrý nápad takýchto ľudí za svojich vodcov prijať. K nim sa aj bojovníci, obyvateľstvo chrániaci, pomaly pridávali. Napokon kniežatá ustúpiť museli, no zaujímavý spôsob viery v boha vynašli. Dohodli sa spoločne a Bernard napokon veľkňazom dohodu, na ktorej by sa všetci mohli zhodnúť, vyjavil.
"Veľkňazi! Boha sme zapudili, no ľutujeme, že sme tak učinili. Aj tak veľký hnev k nemu zachovávame, a tak sme sa ku kompromisu rozhodli prikloniť. Keďže boh nás znenávidel, rozhodli sme sa ho z trónu zvrhnúť a namiesto neho jeho syna na nebeský trón dosadiť."
Oto s Kolomanom sa na rozhodnutie kniežat veľmi nahnevali.
"Ak tak chcete s božím trónom, ktorý je nemenný, kupčiť, tak sa kliatbe nevyhnete! Odvolajte, lebo kliatbu nad vami povieme!" zvolal Koloman.
"Naničhodníci! A čo keby obaja vládli spolu?" zahučal Oleg z inej miestnosti. Pred veľkňazov báť sa vystúpil, a tak radšej od vedľa počúval.
"Vládnu spolu! Predsa jeho syn po jeho pravici sedí!" zvolal Oto.
A tak spor pokračoval. Situácia sa až takého momentu dostala, že ľud pomaly poslušnosť kniežatám odopieral. Dokonca sa začali šíriť reči, že tak, ako boli kniežatá ako vodcovia dosadení, tak môžu, podobne ako ich predchodcovia, skončiť. I preľakli sa kniežatá týchto slov a napokon sa s veľkňazmi dohodli na tom, že boh bude stále sedieť a vládnuť nad svetom, no bude mu symbolicky vyčítané, že nedobre s Veľkým zatratením sveta učinil. Preto až do dnešných dní panuje taká tradícia, že ak človek gramotný v týchto končinách čosi píše, tak slovo boh najvyšší sa píše s malými začiatočnými písmenami...
Z knihy Štyri malé zastavenia veľkej vojny; Kronika Bedárova
