Na prázdnom námestí

Po námestí kráčal starý pán v bielom.

Nehľadel na dážď, pomaly ďalej kráčal.

Zhrbený, no dôstojný, prichádzal s mierom.

Nekonečný prúd sĺz z neba mu rúcho zmáčal.

Námestie prázdne, dažďom bičované.

Pán stúpal po schodoch ako ktosi dávno po Golgote.

Všetko akoby bolo pred ním schované.

Nikto však nemohol byť vonku či trápiť sa v robote.

Námestie prázdne, stráži ho kolonáda.

Neprišiel nik, len nekonečno sĺz kvapiek.

V rukách temných časov je teraz vláda.

V rukách nekončiacich sa celosvetových jatiek.

Po schodoch vystúpil, kríž majúc "len" na krku.

Na chrbte však druhý, neviditeľný, museli mu pomôcť.

Musel mu niekto podať pomocnú ruku.

Ako dlho bude taký veľký kríž niesť môcť?

Živé duše doma, snáď duchom boli tam.

Vydesené oči sledovali ten apokalyptický zjav.

Pršalo a temno bolo - taký bol vtedy stav.

Keď bol ten muž vonku, vždy krásne bolo - nie je to klam.

Unavený, zničený, dažďom bitý,

lapajúc po dychu, modlitby vyslovil.

Žiadny skrytý význam tu nebol skrytý.

Za nás všetkých sa ten muž modlil

v tejto veľmi ťažkej a zlej dobe...

"Husté temnoty" ovládli svet.

Všetko sa zastavilo, všetko riadil strach.

Už na zemi pokoja niet.

Niekedy bol? Čiastočne. Aj z neho je už prach.

Príkladom mohlo byť to nebo nad starcom,

v tej chvíli jediným sveta obrancom.

Povedal, že sme všetci na jednej lodi.

Mali sme byť vždy, no až skaza nás spojila.

Či sa taký spôsob spojenia aj po nej hodí?

Či už sa hľadá zámienka, ktorá by nás po nákaze rozbila?

Až teraz sme si spomenuli, že niekto je tam hore.

Spomenuli sme si až teraz, no len aby nás zachránil.

Nepotrebovali sme ho, keď sme si hrabali všetko, každý vo svojej nore.

Nikto sa "absencií" Boha nebránil...

Až doteraz...

Čo je správne a čo zlé? Čo je potrebné a čo nepotrebné, či falošné?

Zmení sa všetko? Príde nový vek?

Či bude treba ďalšie zákazy plošné?

Nech je, ako chce, strojcom si musí byť sám sebe človek.

Nemodlil sa v bazilike, nežehnal z balkóna.

Krytý bol len strieškou, neskôr predsieňou chrámu.

Zatiahnutá bola na balkóne opona.

K relikviám sa modlil prosbu jemu známu.

K nim sa Rím utiekal vždy počas moru.

Ony boli nádejou života vzdoru.

A hľa, aj dnes by ich moderní ľudia po uliciach niesli,

aby všetko zlo od nich odniesli...

Tak načo bol všetok ten pokrok?

Aby človek drel ako moderný otrok?

Požehnal svetu a veril,

že tento svet zachráni tá prosba potrebná.

Svet sa do rúk božích opäť raz zveril.

Ocení to táto spoločnosť spotrebná?

To je jedno. V ťažkej chvíli to rád učinil.

Blázon by bol ten, kto by ho za prosbu vinil,

keď nikto a nič nevie pomôcť...

Žiadne drahé rúcha, žiadne zlato, žiadna pompéznosť, žiadna sláva.

Len pokora, viera v nádej a smútok.

Táto udalosť sa každý deň nestáva.

Nech sa snaží, ako chce, každý si zapamätá len tento jeho skutok

a ešte viac ho zachová, ak naozaj pomôže...

Námestie prázdne, len kamera je okom sveta.

Koľko máme bohov? Teraz bol v hre len jeden.

So starým novým stavom sa svet stretá.

Rozpad je vidno v umelej záhrade Eden.

Vytiahol relikvie, čo mohol, robil.

Snažil sa nádej a vieru rozniesť medzi nami.

A ja, v tých momentoch beznádeje, som si vlastne uvedomil,

ako sa cítili ľudia v takých momentoch pred stáročiami.

Ten istý strach, čo bude s nami ďalej,

stále sa utiekajúc pod záchrany nádej.

A čo to vlastne bolo? Urbi et Orbi mimo svetom stanovený čas.

Úprimná snaha o záchranu pre každého z nás,

čo snáď búrku toho hrozného moru na Zemi utíši

a svet zachráni ten, čo za nás trpel na kríži.

Musíme však skutočne veriť v neho...

Tomáš Beník, 3.4.2020