Pár sekúnd pred koncom

Je však zbytočné premýšľať nad tým, či to ešte má opodstatnený dôvod. Každý si teraz mohol robiť, čo chcel.
On vedel, že k tomuto s najväčšou pravdepodobnosťou dôjde. Dúfal však do posledného momentu v zázrak. Veril ľuďom, ktorí maliosud ľudstva vo svojich rukách. Rozum však bol dávno preč. Vedúcu úlohu už dlho malo bláznovstvo. Všetci politici, ktorí predtým byli humanisti, sa zmenili na diktátorov a generálov. Dlho si napínali svaly a používali vzájomné provokácie. A práve teraz pretiekol ten kalich trpezlivosti a nasledoval útok... Viktor vedel, že to môže nastať. Pozorne sledoval dianie vo svete. Preto so snúbenicou boli v zhode, že nie je na tejto planéte miesto, kam sa dá utiecť, kam by skaza neprišla. A tak sa zmierili s myšlienkou, že ak to raz skutočne nastane, budú čakať doma a dúfať, že to bude rýchle a bezbolestné. Vtedy to bolo len v štádiu dohody. S vedomím, že to predsa nemôže nastať. A ono to skutočne prišlo...
Frederika sedela za stolom a fajčila cigaretu. Druhou rukou márne ťukala do svojho mobilu. Nebolo však možné používať skoro žiadnu aplikáciu. Márne sa snažila zabaviť, signál bol preč. Za každú cenu sa ale chcela udržať vo svojom svete. Len aby nemusela vnímať tu hrôzu, ktorá doslova vyčíňala všade okolo. Jej prsty sa na chvíľu nervózne hrali s jednou aplikáciou. Rýchlo však prešli do druhej a každú chvíľu smerovali na sociálne siete s malou nádejou, či predsa len nenaskočili.Odrazu sa dostala do kontaktov. Konečne môže vytočiť číslo svojej mamy. Bolo to zbytočné, pretože chýbajúci signál to nedovolil. Pochytil ju hnev a mobil hodila na stôl. Potiahla si nahnevane z cigarety a vyfúkla dym.
Viktor sa k nej otočil. Zobral jej cigaretu a tiež si potiahol. Potom jej cigaretu vrátil. Pozrela sa na neho. Vážne pohľady sa stretli a dlhé sekundy tak plynuli. Dal jej ruku na rameno. Jej pohľad posmutnel. Oprela si hlavu o ruku a po chvíli sa objavili slzy. Viktor jej zobral skoro dofajčenú cigaretu a ešte si potiahol, aby premohol dojatie, a objal Frederiku okolo ramien. Zdvihol ju zo stoličky a privinul k sebe.
V ten moment sa zrútila a rozplakala.
"Povedz mi, prečo sa to stalo? Prečo musíme umrieť?" pýtala sa plačlivo.
"Ja neviem," odvetil potichu a ešte viac si ju k sebe privinul. Pohltil ho tiež veľký smútok. Odvrátil sa, aby nevidela jeho slzy.
"To nie je fér!" zakričala a pokračovala v plači.
Mala pravdu. Toto vôbec nebolo fér. Obaja toho prežili veľa, v živote, ktorý im až do ich stretnutia doprial len málo, viac vzal a ešte viac nedal. Zažili veľa sklamaní, veľa stratených šancí a obaja boli presvedčení, že celý život budú sami. Potom sa stretli. A láska na celý život bola na svete. Boli najšťastnejšími ľuďmi na celej tejto planéte.
Ani po dvoch rokoch sa na tom nič nezmenilo. Dokonca to bolo stále a stále krajšie. Užívali si spoločný život, ako sa len dalo. Ani sa nenazdali a už cez rok bývali spolu. Zasnúbili sa, začali stavať dom, chceli si založiť rodinu... Skrátka žiť spolu šťastne až do smrti. Presne tak, ako ich rodičia. Lenže smrť si pre nich prichádza až príliš skoro.
Zobrala im tu najcennejšiu vec – čas. S tým sa mali v tých posledných minútach zmieriť? S tým najťažším faktom, že všetko naraz skončilo?
Viktorovi sa naraz v jeho ťažko skúšanom mozgu objavil posledný pekný nápad, ktorý chcel so svojou snúbenicou uskutočniť. Nebol čas na premýšľanie. Ak by to chceli spraviť, muselo to byť hneď teraz.
"Láska, pôjdeme na strechu?"
"Čo... Čože? A prečo?"
"Ak máme umrieť, užime si tie posledné spoločné minúty pohľadom na ten krásny výhľad! Aspoň neodídeme z tohoto sveta v strachu ako všetci ostatní. Budeme to mať omnoho ľahšie..."
"Tak dobre..." zašepkala po chvíli a utrela si slzy.
"Musíme ísť. Ale rýchlo, aby sme to ešte stihli."
Vyšli teda rýchlo z bytu na tichú chodbu. Všetci boli preč. Viktor sa pozrel na pootvorené dvere ich susedov. Za nimi videl v byte veľký neporiadok a na zemi zväzok kľúčov. Spomenul si, že raz, keď sa spolu rozprávali, povedal, aký krásny výhľad musí byť zo strechy. Sused mu odvetil, že je to tak, pretože už tam párkrát bol. Ako zástupca domovníka mal tiež všetky kľúče a niekoľkokrát opravárom otvoril dvere na strechu. Kľúče zobral. Potom chytil Frederiku za ruku a bežali po schodoch hore. Ísť výťahom bol risk, pretože kedykoľvek mohla vypadnúť elektrina, a predstava, že by tam skončil ich život... Okrem toho si ani nevšimli, či ešte elektrina vôbec ide...
Vybehli na najvyššie poschodie k rebríku. Viktor vyliezol rýchlo hore. Prekvapilo ho, že hneď prvým kľúčom odomkol zámok. Konečne majú šťastie. Otvoril dvierka, vyliezol na strechu a podal ruku Frederike, ktorá liezla za ním.
Stáli na streche a dívali sa na tu krásu. Stalo sa to, v čo dúfal. Strach bol preč a prišlo nadšenie z toho, čo videli, s následne narastajúcim pokojom. Ako keby boli v raji.
Naraz Viktor uvidel na horizonte druhé slnko. Tam teda už smrť prišla, takže za chvíľu bude aj tu. Bolo to jen chvíľkové zdesenie. Rýchlo sa pozrel inam, a potom sa otočil na Frederiku. Mocne ju objal. Bol v ňom opäť pokoj a mnoho lásky. Tiež ona sa ho silno chytila. Začali si vymieňať bozky.
"Je mi to ľúto..." povedal a zosmutnel.
Ona mu priložila ukazovák k ústam a znovu ho pobozkala.
Smútok nad tým, ako to všetko dopadlo, bol preč. Nastalo zmierenie s osudom.
"Milujem ťa," povedal.
"Aj ja teba," odpovedala.
Zostali v objatí a v prívale bozkov.
Naraz oblohu preťal šíp, ktorý dopadol neďaleko nich. V sekunde sa doslova vyparili. Vyparili sa však s vedomím, že aj keď tu skončili, boli najšťastnejšími ľuďmi na tejto planéte.

A ak existuje život po smrti, budú tam naveky šťastne žiť…

Poviedka sa nachádza v zbierke poviedok s názvom 100 POVÍDEK, ktorá vyšla v máji minulého roku pri príležitosti desiateho výročia vydavateľstva E-knihy jedou. Zbierka poviedok je dostupná na stiahnutie ako e-kniha zadarmo.