Pár veršov k sviatkom

Čo je vlastne Vianoc zmyslom?
Ruky hore, kto si to ešte pamätá!
Kto už nevie, nech sa radšej tvári kyslo,
lebo nový výklad s ním už nadobro zametá.

Je to ako choroba, tá činnosť ľudí
po marketoch lietajúcich a peniaze míňajúcich.
Akoby nikto nechcel moment, že sa zrazu vzbudí
do sviatočných dní, len pokojom dýchajúcich.

Aby som vysvetlil, sviatky sa vždy slávia,
no často pocit mám, akoby to len povinnosť bola.
Darčeky sa pod stromčekmi dajú, polnočné sa slávia
no a potom šup, lebo už počas sviatkov ťa všednosť k sebe volá!

Ten, kvôli ktorému Vianoce vznikli
v chudobe sa narodil a v chudobe aj žil.
No zrazu o pár tisícročí sa asi všetci spikli
a zabudli na to, akým spôsobom žil.

Posolstvo sviatkov je úplne iné.
Nie sú hlavné dary ani plné stoly.
Hlavní sú blízki spolu, snáď to ešte nie je divné.
Šťastní a spokojní, aj keď možno nebohatí, spolu vždy boli.

Koľko šťastia dar prinesie,
ktorý sa jedného dňa pominie?
Čo keď šťastie samota odnesie,
dar dostaneš, no spoločnosť sa vyminie?

Čo tí, ktorí sú vtedy sami?
Alebo sa starajú, aby aj vtedy všetko išlo?
Zatiaľ čo sme pod stromčekom hľadali medzi snami,
spomenul si niekto, že by sa aj na nich spomenúť zišlo?

A čo tí, ktorí tam vonku bez strechy živoria?                                                                                      Sú šťastní ako my, všetkého majúcich hojnosť?
Už len málo ľudí je, čo im pomoc svoju otvoria,
málo ľudí v tomto smere pozná dáku svornosť.

Nuž, už len na záver veľa šťastia, zdravia popriať,
či už na Vianoce, alebo na Nový rok.
Len to najlepšie chcem každému dopriať,
aj pokoja, lásky a správny každý ďalší krok!

Túto báseň som zverejnil v časopise Abdon; číslo 1/2017