Pondelok

Budík jačí jak siréna lodná.

Prišiel len ľak, oči sú vypnuté.

Hneď prichádza na jazyk nadávka vhodná.

Zostarol som o celý život, papuče sotva obuté.

Rukou šmátram v tme, svetlo hľadajúc.

Laser sťa sviňa vyletel z tej rárohy.

Ponožky obliekajúc a na posteľ zadkom padajúc

zisťujem, že spánok mi zas nasadil parohy.

Prečo som teda tak strašne unavený?

Neskoro som išiel spať - a už som nevedomosti zbavený.

Ako je možné, že dnes je pondelok,

keď včera bol piatok?

Nemohol by dnes byť nejaký štátny sviatok?

Nie, lebo by sa niekto ochudobnil o hmotný statok.

A tak, spoločnosťou zdieraný,

zakopávam o svojich dverí prah.

Ľadovou vodou už tisíckrát omieľaný

štartujem a odvraciam svoj morálny krach.

Na raňajky kúsok niečoho, zapíjam to čajom.

V telke ksichty veselé o ničom furt melú.

Rozospatý rozmýšľam, či nemajú nájom,

keď sa tak skoro do telky derú?

Prachov asi dosť, no dostali taký čas.

Bohatí trpiaci... No nič. Nech ich berie ďas!

Vlasy stoja v pozore jak na vojne branci.

Beriem hrebeň, beriem kefu... Nefunguje nič.

Aj voda bola použitá toho v rámci.

Stále som vyzeral jak umelecký gýč.

Smradom som smrad iný zakryl.

Na záchode som sa na odchod pripravil.

Kefou, pastou, zuby z rýchlika umyl.

Takmer som sa, rozospatý, vriacou vodou obaril.

A tak k autu obluda v háboch vyšla.

Päť rán podobných predo mnou stálo.

Asi by sa dovolenka naveky zišla.

Asi by sa svedomie brať prachy za nič bálo.

Autom vyrážam do asfaltovej divočiny.

Nervozita, nadávky - to jest na poriadku dennom.

Každú chvíľu stretám "jazdecké veličiny."

Takmer som skončil v aute jednom.

Ospalý prichádzam do práce tak, ako do postele.

Únavu musím silnou kávou zahnať.

Pár pozdravov, pohľady nesmelé.

Silu na dnešok treba do seba nahnať.

A v jeden pondelok sa to stalo.

Čosi, čo sa stať nikdy nemalo.

Ja, idúc si na záchod upraviť vlasy,

zistil som na sebe chybičku krásy.

Ako som si tak na záchode močil,

nepríjemný problém na nohách som zočil.

Doma, potme hľadajúc na nohy hmotu,

dal som si na každú nohu inú botu.

A tak som ako strašidlo s dvoma botami inými prežil,

no neprial som si, aby som už nežil.

Zistil som totiž, že nikto si to nevšimol.

Každý zahľadený do seba - to bol teda gól!