Prvá vražda - úryvok z diela INTERREGNUM

Hliadka sa nachádzala u Iuliovej baziliky, keď začuli mužský výkrik. Všetci spozorneli. Čakali, že ešte niečo začujú. Nič sa však neozvalo.

Veliteľ to tušil. Popohnal koňa do smeru, odkiaľ ten výkrik išiel. Vojaci mali čo robiť, aby ho dobehli. Ich brnenie a veľký štít ich však v šprinte obmedzovali. Vzdialenosť medzi nimi a veliteľom sa rapídne zväčšovala. Dobehli k chrámu bohyne Vesty, oproti ostatným chrámom o dosť menšej budove s kruhovým pôdorysom, majúcej namiesto strechy nádhernú kupolu. Nad jej vchodom sa nachádzal výjav na trojuholníkovom priečelí, ktorý však v noci nebol vidieť.

Veliteľ zastal a zoskočil z koňa. Počkal na svojich zverencov. Tí za ním s veľkým dychčaním dobehli. Svojmu stotníkovi pripadali, ako keby mali zomrieť od únavy ako bežec od Maratónu. Stotník sa zhlboka nadýchol a znova venoval svoj pohľad nádherne svietiacim hviezdam. Vojaci boli, tak isto ako ich veliteľ, odetí do červených tuník, chránených pancierom len na trupe. Hlavu a veľkú časť tváre chránili prilby. Ostatok kryl zdobený veľký štít. Na ich nohách boli len vojenské čižmy. Tak potom prečo majú problém s krátkym poklusom?

"Výkrik išiel od týchto miest. Prehľadajte to tu!" zavelil a podal uzdu svojho koňa najbližšie dychčiacemu vojakovi.

Ostatní sa rozdelili. Každý išiel iným smerom. Nič podozrivé však nenašli. Pripadalo mu to zvláštne. Jeho pocit ho ešte nikdy nesklamal. Nechápavo zakrútil hlavou. Zrazu sa však otočil smerom k chrámu. Z jeho vnútra totiž vyšla mladá žena s olejovým svietnikom v ruke. Jej dlhé hnedé vlasy boli rozpustené. Jej nádherné telo zahaľovali dlhé biele šaty bez rukávov. Bude to asi kňažka chrámu. Aj ju ten výkrik zaujal natoľko, že prerušila náboženské rituály, aby sa išla pozrieť, čo sa stalo. Vydal sa k nej. Zbadala ho.

"Čo sa deje?" zaznela jej otázka, podaná nádherným ženským hlasom.

"Škoda, že je kňažka," pomyslel si. "Práve to zisťujeme. Zatiaľ sme nič nenašli." Vojaci postupovali stále ďalej od chrámu. Nič však nenašli.

"Tak ja sa vrátim do chrámu," povedala dievčina.

"Počkajte ešte!" snažil sa ju zastaviť.

"Choďte preč! Nič sa tu nestalo. Možno to len zavyl túlavý pes."

Rýchlo vbehla do chrámu a zavrela bránu. Veliteľ si až teraz uvedomil, že z kňažkami je lepšie si nezačínať. Aj pre svoje, ale hlavne pre ich dobro a život. Sklonil smutne hlavu. Nemôže sa s ňou stretnúť, rozprávať. Taká je nádherná, avšak nedosiahnuteľná.

To, čo uvidel na mramorovej podlahe pred dverami do chrámu, ho vytrhlo zo smutných myšlienok. Boli tam kvapky krvi. Tak predsa sa tu niečo stalo! Rýchlo postupoval za kvapkami. Ich počet a veľkosť sa s každým krokom zväčšovali. Prešiel asi polovicu kruhového obvodu chrámu, keď uvidel sedieť na podlahe staršieho muža v bielej tunike a kožených sandáloch. Chrbtom sa opieral o stenu chrámu. Nejavil známky života.

"Poďte rýchlo sem!" zavolal na vojakov.

Videl ako sa tri fakle otočili a rýchlo sa k nemu blížili. On tiež rýchlo pribehol k tomu mužovi. Snažil sa ním zatriasť, keď si všimol veľkú krvavú škvrnu v oblasti srdca. Muž mal na nej položenú ruku. Kvapôčky krvi boli takmer na celej jeho tunike.