Sedela som v aute, smerujúc do môjho dočasného bytu, keď zazvonil mobil...

Zase neznáme číslo. Tak to bude asi Milan. Tak som prijala hovor a dala mobil na hlasito.
"Ahoj, Veronika," ozval sa Milanov hlas.
"Skráť to! Čo chceš?"
"Ale nič. Len teraz som v nemocnici," odpovedal pokojne.
Odrazu moje auto s pišťaním gúm prudko zabrzdilo.
"Si v poriadku?!"
"Tak predsa ma ešte miluješ..."
"Somár jeden! Nabudúce mi už bude jedno, čo sa ti stane!"
Už som chcela zložiť telefón, keď sa manžel znova ozval.
"Mala by si aj tak prísť do nemocnice. Leží tu jeden chlap."
Z mojej strany nastalo veľké začudovanie.
"A čo ja mám s ním?" spýtala som sa akože nenútene.
"Nič. Ja len, že som ho videl na záznamoch z bezpečnostnej kamery z nášho bytu. Bolo to v ten deň, kedy si bola u nás pre nejaké veci."
Už viem, ktorá bije. Toto nevyzerá dobre.
"V ktorej nemocnici ste?" zaznela moja otázka po pár sekundách ticha, prerušovaného hlukom motora.
"Na Kramároch. Čakáme ťa tu," povedal a zložil.
Vtom zrazu na mňa niekto zatrúbil. Uvedomila som si, že moje auto zablokovalo ulicu. S veľkým nadávaním sa auto, pod mojim vedením, rozbehlo do nemocnice.
Po piatich minútach sa mi podarilo dostať ku nemocnici. Šťastie mi dnes prialo, keď mi prenechalo jedno voľné parkovacie miesto. Inak tu nie je šanca parkovať. Ďalšia príležitosť na parkovanie, avšak platená, je pred neďalekým hotelom.
"Konečne si tu," privítal ma manžel pri informáciách na prízemí.
"Tak kde je..." znela moja odpoveď namiesto pozdravu.
"Poď za mnou!"
Nastúpili sme do výťahu. Už ani neviem, na ktorom poschodí sme vystúpili. Hlavou sa mi preháňal zmätok krížený s hnevom. Takže mi neostalo nič iné, ako nasledovať svojho... toho muža. Zrazu pri jedných dverách zastal. Otvoril ich a vošiel dnu. Moja maličkosť nasledovala za ním.
Ocitli sme sa v nemocničnej izbe. Boli tam štyri postele, a z nich bola len jedna obsadená mojim detektívom. Ten ležal v bezvedomí, s obviazanou hlavou. Vedľa neho stál doktor a prezeral ho. Na druhej strane stála žena v drahom čiernom saku a čiernych šatách, siahajúcich po kolená. Od kolien dole boli vidieť silónové pančuchy, a čierne lodičky s vysokými opätkami. Jej ryšavé, dlhé vlasy, boli rovné a rozpustené. Žiadna spona ich nezdobila. Zvláštne. Mala okuliare s čiernym rámom. Keď si ju tak obzerám, začínam mať pocit, že ide na pohreb, ale niečo zlé vo mne mi hovorí, že by to mohla byť tá jeho...
Uvidíme, ako sa situácia vyvinie. Jej oči, posilnené okuliarmi, si ma tiež prezerali. Stretli sa dve rivalky v jednej miestnosti. Asi to nedopadne dobre.
"Za chvíľu sa preberie. Mal šťastie. Má slabý otras mozgu. Necháme si ho tu cez noc, a keď sa nič neskomplikuje, zajtra už môže odísť. Ja sa porúčam," povedal doktor a odišiel.
V miestnosti nastalo ticho. Všetci sme sa na seba pozerali. Nakoniec som to nevydržala.
"Tak čo sa stalo?"
"Pripravovali sme sa s mojou sekretárkou na zasadanie, keď sme vonku počuli silnú ranu..."
Prípravu na zasadanie. Nie je mu to trápne? Ale dobre, keď sa chce hrať...
"... a keď som vybehol von, našiel som ho ležať na rozbitej kapote jeho auta. V ruke ešte držal hromozvod."
"Čo držal v ruke?!"
"Hromozvod! Ten šialenec sa po ňom vyšplhal na druhé poschodie, aby nás vyfotil. Jeho rozbitý fotoaparát ležal o pár metrov ďalej. Vieš, čo to znamená? To znamená, že nás špehoval! On..."
Vtom niečo v perine detektíva zašuchotalo. Na naše prekvapenie, Slabý otvoril oči.
"Prosím ťa, kto to je? To je tvoja žena?" opýtala sa Milana jeho sekretárka.
Milan nastavil prekvapený výraz. Nevedel, čo má povedať.
"No... nie. Nie je to Veronika. Je to jej sestra, Ľubica."
Čo to povedal? On ma zaprel! On ma zapredal! Ničomník jeden! Klamár klamárov!
"A prečo neprišla tvoja žena?" zaujímala sa ďalej o podstatu veci jeho sekretárka.
"Ako by som ti to povedal. Som pred rozvodom. Žena sa so mnou nebaví, a tak posiela sestru. To vieš, ony sú vždy také spolčené. A sú si strašne podobné. Čo ti budem hovoriť."
"Aha."
Tak ty nemáš ani trochu odvahy, aby si ma predstavil! Tak sa teraz pozeraj!
"Kde to som?" spýtal sa zoslabnutým hlasom Slabý.
"Ahoj, zlato! Si v nemocnici. Stala sa ti nehoda," povedala som mu nežným hlasom, držiac ho za ruku. On sa len prekvapene pozeral. Nezmohol sa ani na slovíčko.
"Vy sa poznáte?" vyzvedala sekretárka.
"Samozrejme. Je to môj priateľ."
Milan nič nepovedal. Čo by hovoril, slaboch jeden. Dokonca nič nepovedal, keď som sa naklonila k Slabého perám, s ktorými sa moje pery na pár sekúnd spojili. Slabý nič nehovoril. Neprotestoval. Páčilo sa mu to tak, ako sa mu páčim ja. Bolo to na ňom vidieť už od nášho prvého stretnutia.
"Neboj sa. Ostanem tu pri tebe."
"Prosím vás pekne, mohli by ste nám ešte povedať, prečo nás chcel váš priateľ vyfotiť?"
"Ja neviem. On je súkromný detektív. Asi si vás pomýlil. Že, cukríček?"
"Áno. Ja sa ospravedlňujem. Mal som zlé informácie. Prepáčte mi to."
Vtom sa stalo niečo neočakávané. Doslovný obrat v tejto dráme. Milan, asi z trucu, alebo z pomsty, alebo aby ukázal, že nie je papuča, schytil vášnivo sekretárku, a ešte vášnivejšie ju pobozkal. Chvíľu bolo trochu viditeľné, že sa bráni, ale po chvíli sa Milanovi plne oddala. Ja nemôžem tomu uveriť! Tak on mi teraz dal jasne najavo, kto je tá jeho milenka! Ba dokonca to netají!
Keď ju konečne po minúte vášnivého bozku pustil, vlastne ju musel od seba odtrhnúť, povedal: "Nepodám trestné oznámenie na políciu. Verím vám, pane. A ty, Ľubica, oznám sestre, že budem z radosťou čakať na jej rozvodové papiere. Tak sa tu majte."
Potom objal sekretárku pravou rukou za pravý bok a odišiel s ňou z izby. Po ňom nastalo znova to ticho...

Úryvok z knihy ZAHRAJME SA NA NEVERU