V noci prišla búrka...

Snáď aj prvá v tomto roku. Donútila ma vstať z postele a s rozospatým pohľadom zatvoriť okno a stiahnuť rolety na doraz. Nárazy vetra a kvapiek dažďa si vybrali za cieľ práve moju stranu. Do toho zatvorenia okien sa mi spalo dobre. Od zatvorenia to bolo horšie. Akosi som nemohla zaspať. Logicky to asi malo byť tým hlukom vonku. Ale bolo tu aj niečo iné. Niečo zvláštne. Bol to strach, ktorý do mňa vliezol z ničoho nič a nútil ma báť sa. Ale čoho? Vôbec tomu nerozumiem. No viem, že je to blízko mňa a ja sa toho bojím. Prikrývkou si postupne zakrývam aj tvár. Vedela som, že v tomto svojom kryte takto dlho nevydržím. Vzduch sa míňa veľmi rýchlo a navyše mi začína byť čoraz viac teplo.
Strach sa stupňoval. Počujem v sebe šepoty. Najprv to bol nezrozumiteľný šelest. Ten sa s každým zopakovaním zlepšoval.
"Bol som s ňou. Priprav sa!" zaznel jasne v mojich ušiach čísi šepot. Či bol otcov, ťažko povedať.
Do stavu najvyššej bojovej pohotovosti ma dostal krik z maminej izby. Asi ten môj provizórny kryt ma nakoniec uviedol do stavu mikrospánku. Odkryla som sa a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Mozog začal pracovať na plné obrátky. Mama kričí. Niečo sa deje. Musím za ňou okamžite utekať! Takto si musím zo začiatku podať rozkazy, keďže som sa prudko zobudila. Rýchlo som vstala a bežala za ňou. Vonku stále lialo, no hrmelo o čosi menej.                              Vbehla som do jej izby a zažala svetlo. Sedela na posteli, bledú tvár jej ničil vydesený výraz. Dýchala rýchlo a hlasno. Akoby po tom dychu lapala. Aj mňa sa najprv zľakla, avšak po ľaku sa vrátila do predchádzajúceho stavu. Bežím k nej a objímam ju. Ona mňa objímala veľmi ťažko. Hlasne dýchanie sa zmenilo na plač. Mám sa jej opýtať teraz, alebo ju radšej nechám vyplakať? Je mi jasné, čo, alebo koho videla, ale opýtať sa musím.
"Videla som ho! Videla som ho!" snažila sa akoby zakričať. Jej hlasivky, indisponované preľaknutím, plačom a lapaním po dychu, ju donútili rozprávať tichšie, nech sa akokoľvek snažila.
"Koho si videla? Bol tu zlodej?"
"Nie! Tvojho otca som videla!"
"To sa ti snívalo?" opýtala som sa. Ihneď prišla ľútosť nad takou hlúpou otázkou. Tiež by som si mala dvakrát premyslieť, čo poviem.
"Nesnívalo! Určite sa mi to nesnívalo! Bola som hore, pretože ma tá sprostá búrka zobudila. A on sa zrazu objavil pri mojej posteli! Akoby bol živý!" vypovedala hystericky a opäť sa pustila do plaču. "Čo som mu urobila, že ma tak ničí?!"
Mala som jej povedať, že to nie je hlúposť? Môže sa dozvedieť, že som s ním v kontakte pravidelne? Dosť už tých klamstiev! Pôjdem s pravdou von. Už som sa nadýchla, že jej niečo rázne poviem, no vtom sa predo mnou zjavil otec. Ruky mal za chrbtom. Rozvážne zakrútil hlavou. Oči mal pri tom zavreté...

Úryvok z knihy Pod krídlami zmeny