Vyviezla sa výťahom na tretie....

Vedela presne, kde Šaňo býva. Raz ju tam Marko zobral na návštevu. Teraz stojí sama pred obyčajnými dverami do bytu. Už sa ani netriasla. Strach jej otupil všetky zmysly. Ešte raz si skontrolovala, či má správne otvorenú kabelku. Keď to príde, bude musieť konať rýchlo. Zazvonila na zvonček. Uvedomila si, že zvnútra idú akési bojové zvuky. Šaňo je ponorený do hrania hier. Susedia ho za to musia milovať...                                                                                Zazvonila ešte raz. O chvíľu ešte raz a dlhšie. Zrazu sa ten rachot zvnútra zmiernil.
"Už idem!" ozval sa Šaňov tlmený hlas. O chvíľu zarachotili kľúče vo dverách. Tie sa otvorili. Zrazu zbadala Šaňovu prekvapenú tvár.
"Ahoj," povedala milo.
"Ahoj," odpovedal zarazene.
"Mohla by som sa s tebou porozprávať? Bude to len chvíľa..."
"Jasné! Poď ďalej!" povedal Šaňo a pustil ju do malej predsiene. Zavrel dvere.
"Vidím, že už hráš..."
"Ako by si ma nepoznala. Je to môj každodenný rituál. Ponúknem ťa niečím?"
"Nie. Ďakujem. Len sa ťa niečo opýtam a pôjdem."
"Aha..." zarazil sa Šaňo a vydal sa k dverám do kúpeľne. Išiel ich zatvoriť.
"Videl si včera v podniku DISCOSTAR Marka?" opýtala sa a siahla do kabelky. Zrazu držala v pravej ruke kuchynský nôž. Pomaly sa k nemu priblížila, no Šaňo to nevidel. Snažil sa zatvoriť neposlušné dvere.
"No jasné! Aj teba som tam videl," odvetil veselo a pomaly sa k nej otočil. "Len mi bolo čudné, prečo si tam ty tancovala s niekým iným..."
Bodla ho do brucha. Strach v jej tele nahradil absolútny chlad. Samu ju to prekvapilo. Šaňo potichu zastonal a dal Miške ruku na rameno.
"Prečo, Miška? Prečo..." bolestivo zašepkal a naklonil sa k nej.
Zľakla sa, že by ju chcel napadnúť, a tak odskočila. Nôž mu vytiahla z brucha. Šaňo padol tvárou na zem, no stále žil. Koberec pod ním nasiakol krvou. Preto ho s nasadením všetkých síl otočila. Pozeral sa na ňu ubolenými, avšak milými očami.
"Prečo si taká zlá?" zašepkal.
Akoby precitla. Niečo ju zastavilo. Po tvári jej začali stekať slzy, zmiešané s riasenkou. No musela konať rýchlo. Marko už bude pomaly doma. Musí čo najrýchlejšie dokonať svoje dielo a zmiznúť.
A tak si k nemu pokľakla, odvrátila zrak od jeho pohľadu a s besnotou pre ňu typickou bodala do Šaňovho tela. Po niekoľkých silných bodnutiach začali prúdy krvi striekať na všetky strany. Krv zasiahla aj jej žltú blúzku a zelenú sukňu nad kolená. Posledné dvadsiate bodnutie dokonala s hlasným nárekom. Unavená a užialená nad takým ohavným činom vstala a oprela sa skrvavenou dlaňou o bielu stenu. Nariekala ešte viac. Robila chybu, keď nezavrela oči pri tých jatkách, ktoré spôsobila. Ešte väčší žiaľ jej spôsobil Šaňo, keďže sa vôbec nebránil, dokonca ani nevydal hláska. Aj tak bol mŕtvy po pár prvých bodnutiach.
Sama sebe si stále nahovárala, že jej čin bol ten najsprávnejší. Možno aj tento fakt jej pomohol sa horko-ťažko vzchopiť. Nevšimla si, že sa stále opierala o stenu, a tak tam zostal obrovský krvavý fľak s celým odtlačkom jej dlane. Ako-tak sa dala dokopy a vytiahla nôž zo Šaňovej hrude. Z kabelky vytiahla plastové vrecúško a krvavý nôž doňho starostlivo vložila. Potom ich dala do kabelky. Prešla do kúpeľne, aby zmyla krv, ktorú mala na sebe.
V kúpeľni sa pozrela na seba do zrkadla. Videla tam plačom strhanú beštiu, ktorá si nezaslúži žiť, aj keď ten ohavný skutok urobila z lásky. Umyla si tvár a dlane. Poriadne. Akoby predpokladala, že sa pri tom čine zašpiní, pretože z kabelky vytiahla plastovú tašku. V nej bola čistá blúza a sukňa, presne také isté, ako mala na sebe. Rýchlo sa prezliekla a krvavé šaty dala do tašky. Provizórne si upravila šminkami z kabelky tvár a vyšla z kúpeľne. Nechcene sa pozrela na mŕtveho Šaňa. Tentoraz len odvrátila tvár. Opatrne prešla okolo mŕtvoly a vyšla z bytu. Dvere zabuchla. Výťahom zišla na prízemie a napokon zmizla medzi ďalšími bytovkami...

Úryvok z knihy Aj láska môže zabíjať