Všetci už sedemnásť rokov s hrôzou sledovali každú prietrž mračien a v duchu rozmýšľali, či to nebude práve ona, čo tú spúšť spôsobí...
Zaujímavosťou na tomto fenoméne je, že ho nesledujú len tí najstarší, ktorí si tú poslednú potopu ešte pamätali, ale aj všetky generácie po nich, čiže aj ja. Aby som trochu zamachroval, narodil som sa v roku 2000, čiže v čase, kedy tá vlna, podľa všetkých rečí, "mala určite každým dňom prísť". Zo strachu o môj život neodišli moji rodičia po mojom pôrode domov z mesta, ale zostali u matkiných rodičov, ktorí bývali v meste. A keďže sa nevedelo, ako dlho tu zostanú, bol som tu aj pokrstený.
Najväčší strach prichádzal s odchodom zimy a trval až do momentu, kedy sa kvapky dažďa opäť zmenili na snehové vločky. Práve počas zimy bolo v dedine najkrajšie obdobie na život, ľudia boli milí a prívetiví. S príchodom jari sa všetko zmenilo. Prichádzal opäť strach a neistota. No nikto nechcel z dediny odísť. Predsa len, tá pohroma prišla raz za niekoľko generácií a vždy sa nejako prežila. V podstate stačilo, aby prešla, a všetko sa opäť vrátilo do bežného života...
Úryvok z poviedky Most.
Celú moju poviedku, spolu s ďalšími mojimi príspevkami, rozhovorom s mojou maličkosťou o divadelnej hre Dve tváre jedného klamstva a ďalšími skvelými príspevkami a článkami výborných autorov nájdete v dvojčísle literárneho online mesačníka Abdon.
Link na stiahnutie:
